Zmena klímy
Prístup k energii a energetická chudoba
Nerovná spotreba energie
Privatizácia ziskov a socializácia škôd
Nestabilita, korupcia a konflikty
Zmena klímy
Devastujúce následky meniacej sa klímy už reálne postihujú ľudí aj prostredie na celom svete. Príčinou klimatického rozvratu sú dlhodobo exponenciálne rastúce emisie skleníkových plynov najmä zo spaľovania fosílnych palív s cieľom uspokojiť rastúce nároky rastúcvej populácie na teplo, elektrinu a pohonné hmoty. Bez ich razantného obmedzenia hrozí, že rastúca teplota prostredia v prírode prekročí kritickú hodnotu a spustí globálne procesy, ktoré budú hnať teplotu hore ešte strmšie a rýchlejšie, pričom tieto procesy už budú spontánne a človekom nezastaviteľné. Dôsledky takejto zmeny podnebia by zatienili všetky doteraz známe problémy a na mnohých miestach planéty by sa rýchlo šíril hladomor, sucho, povodne a poveternostné extrémy. Takéto dôsledky by prinútili k migrácii stovky miliónov ľudí za súčasného rozkladu sociálnych sietí a politických systémov.
Za kritickú hodnotu zvýšenia globálnej priemernej teploty atmosféry vlády akceptovali hodnotu o 2 °C vyššiu v porovnaní s priemernou teplotou v čase pred priemyselnou revolúciou. Zaviazali sa podniknúť kroky k tomu, aby sa táto hodnota neprekročila a aby tak ľudstvo predišlo najhorším predpokladaným následkom klimatickej zmeny. Podľa Goddarského inštitútu pre vesmírne štúdie (NASA) vzrástla priemerná globálna teplota od roku 1880 už o 0,8 °C (rast teploty sa však zrýchľuje – od roku 1970 teplota stúpla o 0,5 °C). Ďalšie oteplenie o 0,6 °C spôsobia uhlíkové emisie už nahromadené v atmosfére, aj keby už odteraz nedošlo k žiadnemu ďalšiemu rastu ich koncentrácie v atmosfére.
Ale napriek takmer 30 rokov trvajúcim medzinárodným klimatickým rokovaniam pod záštitou OSN globálne emisie neklesajú. Podľa správy Medzivládneho panelu pre zmenu klímy (Intergovernmental Panel on Climate Change, IPCC – oficiálnej medzivládnej komisie expertov poverenej sledovaním zmeny klímy a vyhodnotením jej potenciálnych dôsledkov na životné prostredie a ľudskú spoločnosť) z roku 2013 nás čaká do konca storočia pravdepodobne globálne oteplenie o viac ako 4 °C, pokiaľ dostatočne rýchlo nezvrátime vývoj produkcie emisií.
Vedci na začiatku 21. storočia poukazovali na to, že ak sa má udržať rast globálnej priemernej teploty pod hranicou 2 °C, musí rast emisií dosiahnuť historický vrchol najneskôr do roku 2015. Od tohto roku už mala produkcia emisií na celom svete trvalo klesať. Lenže ani rast priemernej teploty o 2 °C sa už všeobecne nepovažuje za „bezpečný“. V lepšom prípade je to hranica, po prekročení ktorej dôjde k nebezpečnej až extrémne nebezpečnej zmene klímy. Už rast priemernej globálnej teploty o 1,5 °C sa považuje za nebezpečný a podľa prognóz vedcov bude mať veľmi ničivé vplyvy na svetovú populáciu, napríklad nedostatok pitnej vody, potravín, vysídlenie miliónov ľudí v Afrike či ohrozenie existencie malých ostrovných štátov.
Ak teda moderná civilizácia nechce prekročiť kritický bod, za ktorým sa už klíma bude vplyvom globálnych pozitívnych prírodných spätných väzieb meniť nekontrolovane a spontánne, treba ako absolútnu prioritu riešiť uhlíkové emisie z globálneho energetického systému. Podľa Medzinárodne energetickej agentúry (International Energy Agency, IEA) boli už okolo roku 2010 štyri pätiny uhlíkových emisií prípustných do roku 2035 "zabudované" v kapacite elektrární, teplární, fabrík a budov. Ak by sa teda podľa IEA ich emisie do roku 2017 neznížili a energetický systém by sa nezmenil, všetky prípustné dodatočné emisie CO2 v tom čase už budú „zabudované“ v energetickej infraštruktúre. Lenže k žiadnemu obratu vo vývoji emisií nedošlo. Podľa výkonného riaditeľa IEA Fatiha Birola emisie CO2 namiesto potrebného razantného poklesu globálne rástli ešte v roku 2017 o 1,4 % a tento trend pokračoval aj v roku 2018.
Na klimatickom samite v Paríži v decembri 2015 sa členské štáty OSN zaviazali udržať udržať rast priemernej globálnej teploty oproti hodnotám pred priemyselnou revolúciou výrazne pod hranicou 2 °C, resp. do 1,5 °C. V októbri 2018 vydal IPCC prelomovú správu, podľa ktorej sa parížske klimatické záväzky dajú splniť iba vtedy, ak celosvetové emisie CO2 klesnú do roku 2030 až o 45 % oproti roku 2010 a ak do roku 2050 dosiahne celý svet úplnú uhlíkovú neutralitu. Rozhodujúca bude podľa vedcov dekáda medzi rokmi 2020 a 2030, pričom každé oneskorenie predpokladá potrebu zvýšiť intenzitu redukcie globálnych emisií o ďalšie 2 % ročne. Vývoj emisií však svedčí o tom, že reálna politika štátov nesvedčí o zásadnej zmene a ďalej ostáva v rozpore s výsledkami vedy založenej na faktoch aj v rozpore s deklarovanými záväzkami.
Pri rozhodovaní o tom, ako obmedziť budúce uhlíkové emisie, je dôležité brať do úvahy obrovské rozdiely medzi emisiami na obyvateľa vo vyspelých priemyselných a rozvojových krajinách a tiež rôznu mieru zodpovednosti krajín za zmenu klímy. Vyspelé priemyselné štáty ako USA a štáty EÚ vyprodukovali z historického pohľadu až tri štvrtiny všetkých emisií CO2, ktoré sa do atmosféry dostali od roku 1850, pričom počet ich obyvateľov tvorí iba 15 percent svetovej populácie. Napriek výraznému rastu emisií rýchlo sa rozvíjajúcich krajín ako Čína v posledných desaťročiach stále trvá veľký nepomer v emisiách na obyvateľa v neprospech vyspelých priemyselných štátov. Veľmi veľký podiel čínskych emisií pochádza najmä z produkcie tovarov na export do zámoria, nie pre domácu spotrebu.
Tieto asymetrie zohľadňuje tzv. princíp spoločnej, ale rozdielnej zodpovednosti a schopnosti reagovať, ktorý sa uplatňuje aj v Rámcovom dohovore OSN o zmene klímy. Tento dohovor žiada všetky štáty, aby prijali konkrétne opatrenia na stabilizáciu klímy. Ale podľa tohto princípu a tiež kvôli tomu, že rozvojové štáty musia čeliť naliehavým sociálnym potrebám, dohovor zaväzuje priemyselné štáty, aby ako prvé urobili čo najrýchlejšie kroky na redukciu emisií. Dohovor ich zaväzuje aj k tomu, aby kompenzovali zvýšené náklady rozvojových štátov na rozvoj nízkouhlíkových ekonomík a na adaptáciu na také dôsledky klimatickej zmeny, ktorým sa už v súčasnosti nedá vyhnúť.
Preto sú odhady ostávajúcich prípustných globálnych uhlíkových emisií do roku 2035 ešte alarmujúcejšie. Emisie z energetiky, priemyslu a prevádzky budov v priemyselných štátoch s minoritným počtom obyvateľov totiž pohltili všetky ostávajúce globálne emisné limity do roku 2017 a neumožňovali väčšine rozvojových krajín zvýšiť ich emisie, aby si mohli zabezpečiť aspoň základné rozvojové potreby vrátane prístupu k energii, zdravotnej starostlivosti, výchove a hygiene. Podľa IEA mal globálny dopyt po energii medzi rokmi 2012 a 2035 vzrásť ešte o jednu tretinu (z toho 60 percent mal tvoriť podiel Číny, Indie a Stredného Východu).
Ak sa má zastaviť nekontrolovateľná zmena klímy, predísť jej najhorším dôsledkom a zároveň umožniť rozvojovým krajinám zabezpečiť si základné rozvojové potreby, je treba dramaticky a zásadne preorientovať spôsob, akým svet vyrába a spotrebúva energiu. A keďže na zmenu energetickej infraštruktúry je potrebný dlhý čas, potreba takejto zmeny systému je maximálne akútna a mala by sa stať absolútnou globálnou politickou prioritou.
Kľúčom k takejto zmene je bezodkladné ukončenie spotreby všetkých fosílnych palív (uhlia, zemného plynu a ropy) a ekonomickej závislosti od nich. Ak sa má rast globálnej teploty udržať pod hranicou 2 °C, ľudstvu ostáva spáliť už len menej než 20 % ich celkových dokázaných globálnych zásob. To znamená, že 80 % všetkých fosílnych zdrojov, s ktorými ešte kalkulujú súkromné aj verejné podniky a vlády, musia ostať nedotknuté. Realita je ale taká, že firmy stále investujú obrovské sumy peňazí do objavovania a ťažby nových ložísk fosílnych palív, konvenčných aj nekonvenčných.
Zmene klímy a súvisiacim problémom sa podrobnejšie venujeme v rubrike Neudržateľnosť. V ďalšom texte stručne naznačíme, ako súčasný energetický systém podporuje rast globálnej chudoby, nerovnosti, politickej nestability a konfliktov vo svete.
Prístup k energii a energetická chudoba
Súčasná energetika nielen ohrozuje budúcnosť ľudskej civilizácie na Zemi, ale miliardám ľudí neposkytuje dostatočné množstvo energie potrebné na uspokojenie základných životných potrieb a dôstojný život.
Podľa IEA takmer 1,3 miliardy ľudí (pätina svetovej populácie) nemá prístup k elektrine a 2,6 miliardy ľudí (takmer dve pätiny populácie planéty) nemá prístup k čistým zariadeniam na varenie potravín. V desiatich krajinách (z toho v štyroch v Ázii a v šiestich v subsaharskej Afrike) žijú dve tretiny tých, čo nemajú prístup k elektrine a v troch krajinách (Číne, Indii a Bangladéši) žije viac ako polovica tých, čo nemajú prístup k čistým zariadeniam na varenie. V nasledujúcich 15 rokoch sa očakáva iba nepatrné zlepšenie súčasného stavu: v roku 2030 nebude mať prístup k elektrine stále 1 miliarda ľudí a k čistým zariadeniam na varenie nebude mať prístup 2,6 miliardy ľudí.
Dostupnosť moderných energetických služieb (napr. prístup k elektrine) vplýva na kvalitu a dôstojnosť život. Mnohé domorodé komunity však žijú spokojne a udržateľne aj bez akéhokoľvek prístupu k takýmto službám. Ale pre obrovský počet ľudí na celom svete je nedostatok energie potrebnej na uspokojenie základných potrieb podstatnou črtou ich chudoby vrátane nedostatočnej zdravotnej starostlivosti, nízkeho vzdelania a obmedzených pracovných príležitostí.
Aj keď problém energetickej vylúčenosti sa týka najmä krajín globálneho Juhu, mnohí ľudia vyspelého priemyselného sveta tiež bojujú o to, aby si mohli dovoliť dostatočné množstvo energie na pokrytie základných potrieb. V ich prípade je však problém skôr v tom, že energia je pre nich cenovo nedostupná a nie v tom, že by nebolo k dispozícii dosť energie. Definície energetickej chudoby sú preto rôzne. Podľa najrozšírenejšej definície je energeticky chudobná tá domácnosť, ktorá minie 10 a viac percent svojho príjmu na zabezpečenie všetkých druhov energie a palív, vrátane tepla na dostatočné vykúrenie bytu alebo domu. Ako energeticky chudobná bola v decembri 2011 v Anglicku a Walese oficiálne klasifikovaná až štvrtina domácností. Odhaduje sa, že v celej Európe patrí do tejto kategórie 50 až 125 miliónov ľudí. Energetická kríza, ktorá prepukla na prelome rokov 2021 a 2022, v Európe ďalej výrazne prehĺbila problém energetickej chudoby.
Nerovná spotreba energie
Okrem problému energetickej vylúčenosti a chudoby vytvára súčasný energetický systém priepastnú nerovnosť v spotrebe energie. Z globálneho pohľadu je spotreba energie výrazne vyššia v štátoch globálneho Severu, aj keď aj tam rastie energetická chudoba a spotreba je nerovná. Priemerná spotreba energie na obyvateľa globálneho Severu vysoko prevyšuje nielen priemernú spotrebu v najzaostalejších štátoch Juhu, ale aj spotrebu obyvateľov rýchlo sa rozvíjajúcich krajín ako Čína.
Čína v súčasnosti dováža a spotrebúva viac energie ako kedykoľvek predtým. Napriek tomu je energetická spotreba na jedného obyvateľa USA a Kanady stále asi dvakrát vyššia ako priemerná spotreba obyvateľa Európy alebo Japonska, vyše desaťkrát vyššia ako v Číne, takmer 20-krát vyššia ako v Indii a asi 50-krát vyššia ako priemerná spotreba obyvateľa najchudobnejších krajín subsaharskej Afriky.
Privatizácia ziskov a socializácia škôd
Plytvanie zdrojmi a materiálnu nadspotrebu je treba riešiť v prvom rade tam, kde má svoj pôvod a kde sa prejavuje najvypuklejšie - najmä v bohatých krajinách (označujú sa aj ako globálny Sever, a patrí tam aj Slovensko) a tiež u elít (bez ohľadu na to, kde žijú).
V praxi to ale neplatí - práve predstavitelia elít a experti z bohatých krajín si zvykli vyučovať marginalizovaných ľudí a rozvojové štáty, kde musia byť efektívnejší a v čom sa majú uskromňovať. Svoju finančnú a materiálnu pomoc chudobným ľuďom a štátom podmieňujú plnením kritérií, ktoré neraz iba zväčšujú kontrast medzi nadspotrebou menšiny na jednej strane a núdzou väčšiny na strane druhej.
Nerovná materiálna spotreba na globálnom Severe a Juhu má svoju históriu a je logickým vyústením ich vzťahov. Globálna nerovnosť je výsledkom historickej dominancie Severu. Ak sa hovorí o oddĺžení Juhu, u nás sa to javi ako bezprecedentný humanitný akt. Ale zatiaľ čo Sever iba váhavo začína uvažovať o tom, koľko zo svojho nesmierneho prebytku daruje tretiemu svetu, ten už dlho diskutuje o koncepte tzv. ekologického dlhu, podľa ktorého nie Juh dlhuje Severu, ale presne naopak. A predkladá mu presvedčivé účty za obrovské "sekery", ktoré Sever na Juhu zaťal.
Sever inštitucionalizoval systém nerovného obchodovania, ktorý mu najmä v posledných šiestich desaťročiach zabezpečoval takmer neobmedzené pumpovanie lacných zdrojov surovín a energie z Juhu. To umožňuje Severu udržiavať nielen obrovskú nadspotrebu u značnej časti svojej populácie, ale aj takmer neriešiteľnú závislosť tretieho sveta od bohatých štátov so všetkými spoločensko-politickými, ekonomickými i environmentálnymi dôsledkami. Tento systém vždy bol a stále je pod kontrolou Severu.
Okrem toho, Sever zatiaľ nekompenzoval nenávratnú stratu prírodných, surovinových a energetických zdrojov na Juhu a nikdy ho neodškodnil ani za nesmierne ekologické a spoločenské škody spôsobené ich ťažbou. Pritom najvážnejšie následky nadspotreby na Severe - zmena klímy, kontaminácia vody a pôdy, znečistenie oceánov a stúpanie ich hladiny, deforestácia, tvorba odpadov - postihujú oveľa intenzívnejšie menej ekonomicky, technicky menej vyspelý, politicky slabší a spoločensky zraniteľnejší Juh ako ich primárnych pôvodcov.
Nestabilita, korupcia a konflikty
Súčasný energetický systém a jeho existenčná závislosť od rastúcej spotreby prírodných zdrojov (najmä fosílnych palív a pôdy) je jedným z hlavných rozbušiek politickej nestability, konfliktov a korupcie.
Výskum v 90-tych rokoch odhalil silnú negatívnu väzbu medzi závislosťou štátov od exportu minerálov a surovín (najmä ropy) a ich hrubým domácim produktom (HDP). Výskum sa zameral na jav, ktorému sa hovorí „kliatba zdrojov“. Označuje paradox, keď nadbytok prírodných zdrojov (ropy, plynu a nerastných surovín) vedie k vyššej miere chudoby, podvýživy, občianskych vojen, výskytu autoritárskych režimov, detskej negramotnosti, korupcie, zadĺženosti a ďalším patologickým spoločenským, politickým a ekonomickým javom.
Krajiny v Afrike, ktoré závisia od exportu prírodných zdrojov (napríklad ropy), čelia oveľa väčšiemu riziku občianskych vojen ako krajiny, ktoré takéto zdroje nevyvážajú. Sú zdokumentované pokusy cudzích mocností zasahovať do vnútorných politických záležitostí krajín bohatých na ropu, buď prostredníctvom „mäkkých metód“ (napríklad udržiavaním kolaborujúcich politických vodcov pri moci napriek demokratickej vôli väčšiny domácej populácie) alebo tvrdých zásahov (napríklad otvorenou vojenskou intervenciou s cieľom zabezpečiť kontrolu nad ropnými rezervami).
Výskum priniesol presvedčivé dôkazy aj o tzv. „represnom efekte“ – bohatstvo prírodných zdrojov paradoxne brzdí demokratizačné procesy, pretože zásobuje vlády financiami na udržiavanie silových a represívnych zložiek. Veľké zásoby prírodných zdrojov v krajine predstavujú silný stimul pre domáce politické klany a zahraničné mocnosti hľadať cesty, ako podriadiť tieto zdroje svojim záujmom na úkor bezpečnosti a kvality života tamojších ľudí a komunít.